WOLVES IN THE THRONE ROOM opäť navštívili Prahu. Tentokrát aby verným východoeurópskym fanúšikom odprezentovali novinku „Celestial Lingeage“. Musím sa priznať, že som s nimi mal tú česť po prvýkrát. A vo výsledku mi nezostáva nič iné, než kvitovať výpovede z predošlých rokov od kolegov Dalasa a Thorna. WITTR sú skvelou koncertnou kapelou. Ale už viac nepredbiehajme...

Už na plagáte k akcii stálo, že „předkapela by tentokrát rozhodně neměla zůstat opomenuta“. Veru, bola by to škoda. WOLVSERPENT totiž minulý rok vydali veľmi vydarený album „Blood Seed“, ktorý mi napovedal, že pri jeho živom prevedení sa zrejme bude na čo tešiť. Duo Brittany McConnell (bicie, husle) a Blake Green (spev, noise a gitara) začalo svoju temnú show klávesovou introdukciou, ktorá sa po chvíľke voľne prehupla do hlučného drone-doomu „primitívnejšieho“ razenia, gitarovým základom podobnému povedzme starým EARTH.

Hranica zvuku bola, ako to už u týchto kapiel býva zvykom, na hranici znesiteľnosti. Jednoduché zboostrované riffovanie podložené „tribal“ bubnovaním pôsobilo uhrančivo a pri pódiu osvetlenom na „jedovatú“ zelenú, vyzdobenom rituálnymi fetišmi a lebkami, malo za účel jediné - navodiť stav tranzu. To sa WOLVSERPENT aj podarilo. Svoje hrubé gitarové výjazdy umne riedili ambientnejšie znejúcimi hudobnými vrstvami, v ktorých sa ozvali aj sláčiky a jemnejšie, vznešenejšie melódie (WOLVSERPENT sú klasicky hudobne vzdelaní, takže zaradenie obdobných prvkov do ich produkcie až také prekvapivé nie je).

Všetko to však vystupňovali „ad absurdum“, takže aj tá najkrajšia husľová melódia a majestátna klávesová slučka sledovala jediné - po čase sa dostať k úplnému hluku a opäť sa ponoriť do haldy surových masívnych gitarových riffov a droneovej neohrabanosti. V konečnom dôsledku však WOLVSERPENT poskytli zaujímavé, príjemné a netuctové predstavenie.

Nasleduje príprava pódia, ktoré je striedmo naaranžované v klasickej temnej WITTR atmosfére. Zopár sviečok tu a tam, všetko je ponorené do modrých svetiel. Dlho sa nečaká a na pódium sa dovalia civilne vyzerajúci bratia Weaverovci spolu s koncertným basgitaristom. Rýchla zvuková skúška a ide sa na vec. Žiadne pózy a veľkohubé vyhlásenia, dnes bude hovoriť hudba samotná. Je pozoruhodné, že keď WITTR pred pár rokmi po svojom uchopili v podstate jednoduchú myšlienku severského black metalu, troška ju pretransformovali a pridali filozofický rozmer, vzápätí sa okolo nich vytvoril hype a zhluk prenasledovateľov, ktorí pribúdajú dodnes. Zrejme to unudení americkí blackmetalisti tak trocha potrebovali.

Začína sa výbornou „Thuja Magus Imperium“, úvodnou skladbou z novinky „Celestial Lingeage“, ktorej začiatok sa nesie v rozjímavejšom duchu nadýchaného doom metalu a gitarových harmónií, letmo pripomínajúcich prácu Colina Marstona. Avšak s neprítomnosťou jemného ženského spevu, ktorý pochopiteľne chýbal, keďže skladbu naspievala Jessika Kenney, zrejme dosť zaneprázdnená aktivitami vlastnej kapely. Nové skladby dostali do vienka väčšiu prepracovanosť a o čosi viac monumentálnych melódií, ktoré naživo pôsobili priam magicky. Zrejme nie som jediný, komu v ten večer behali po chrbte zimomriavky. Na „Celestial Lingeage“ Vlci jednoducho naďalej rafinovane rozvíjajú svoj citeľný potenciál.

WITTR samozrejme nezabudli aj na svoje „klasické kúsky“. Zaznela stálica „Cleansing“, škoda, že (opäť) s absenciou ženského spevu. Pani speváčka by sa týmto trom pánom naozaj hodila a vystúpenie by určite získalo o jeden zaujímavý rozmer naviac.

Pri výbornej „I Will Lay Down My Bones...“ opäť vynikol génius „staršej“ éry tejto kapely. Pasáže, pri ktorých kráse zatajíte dych, sú prepletené surovým black metalom s takmer hardcoreovým odpichom. To všetko v luxusnom veľkolepom balíčku.

WITTR (opäť) dokázali, že naživo nie sú „len klasickou blackmetalovou kapelou“. Práve naopak. Plnými hrsťami hádzali so publika opojnú atmosféru svojich albumov a robili to s gráciou sebe vlastnou. Aj keď je pravda, že sa občas nejaká tá melódia zatúlala v húštine zvukových nánosov, určite to neskazilo pocit z úprimne predvedených čarovných skladieb...

Fotografia: Thorn (archív)